BRATISLAVA – Na bratislavských Pasienkoch v utorok 17.augusta vedenie Slovenského zväzu hádzanej slávnostne otvorilo novú športovú hala, v ktorej bude umiestnená aj stála expozícia Siene slávy Slovenského zväzu hádzanej. Ale hala na Junáckej ulici nie je výlučne určená iba na hádzanú.
“Tešíme sa z toho, že sa niečo takéto podarilo, lebo za ostatných dvadsať rokov sa športoviská skôr rušili a likvidovali, a to nielen v Bratislave. To, že vznikla nová hala, je jeden z potešujúcich bodov. Rád by som to nazval v rozvoji, ale je to skôr v záchrane športu na Slovensku. Sme za to veľmi radi,” uviedol prezident Slovenského zväzu hádzanej Jaroslav Holeša. Novú halu privítali aj predstavitelia športu na Slovensku. “Je to super, že sa postavil nový športový stánok. Nachádza sa na mieste, kde je športovísk veľa. Smutné však je, že v minulosti ich tu bolo viac, ale to je trend, ktorý my ako športová obec nemáme šancu ovplyvniť,“ uviedol štátny tajomník Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Ivan Husár na margo novej haly.
Nuž a to je presne ono. Holeša aj Husár naznačili presne to, čo je hlavným dôvodom úpadku športu na Slovensku a jeho hlavným problémom. Slovensko totiž nemá nielen porovnateľnú členskú základňu s Českom, Poľskom, Maďarskom alebo Slovinskom, nehovoriac o Nemecku, Francúzsku, krajinách Beneluxu, či zo severu Európy. Športovci totiž ani nemajú kde poriadne trénovať a hrať. Aj preto je pochopiteľná radosť prezidenta Slovenského olympijského a športového výboru Antona Siekela, ktorá chce zastrešovať šport na Slovensku a všetky športové zväzy. “Multišportová hala takého charakteru, ktorá vie okrem tréningov prijať extraligové i mládežnícke kluby v dlhodobých súťažiach, je receptom pre krajské a v nejakom limite aj pre okresné mestá. Svoje zázemie si tu nájdu aj individuálne športy.”
Po štrnganí kľúčov počas Nežnej revolúcie a rozpade federácie bol totiž šport to posledné, čo niekoho u nás zaujímalo a zaujíma. Zanikli športové školy, tréningové centrá mládeže, centrá vrcholového športu, štadióny, haly, plavárne, ihriská. Z výberu talentov a športovej mládeže v športových kluboch sa stal nábor, na školách je elementárna telesná výchova iba povinným predmetom bez pridanej hodnoty. Veď iba v Bratislave od roku 1989 zaniklo viac ako 30 futbalových klubov, zlikvidovali sa desiatky štadiónov, čo spôsobilo, že tisíce futbalistov skončilo na ulici. Pritom množstvo klubov vzniklo ešte na začiatku minulého storočia, prežilo dve svetové vojny, komunistov, ale demokracia ich bez milosti zlikvidovala.
Koľko je v Bratislave 50 metrových plaveckých bazénov? Kde je špecializovaná volejbalová PKO, ktorá tu stála niekoľko desaťročí? Kam zmizla športová hala na Jégeho ulici, kde sa hrávala okrem iného federálna liga v hádzanej? V ako stave sú telocvične a školské ihriská? Kto a prečo zlikvidoval legendárny cyklistický ovál na Tehelnom poli, ktorý bol jediný svojho druhu na Slovensku? „Do dvoch rokov bude stáť na inom mieste Bratislavy nová zakrytá cyklistická dráha,” ubezpečoval verejnosť ešte v decembri 2006 vtedajší šéf cyklistického zväzu Anton Tkáč. Nestojí do dnes, ale aspoň že tam mesto vybudovalo voľnočasový športový park.
Podľa medializovaných informácii je do už existujúcich športovísk na Slovensku potrebné investovať 293 miliónov eur, pričom odhadované prostriedky na novú športovú infraštruktúru sú vo výške 500 miliónov eur v najbližších piatich rokoch. Nuž a to sú na Slovensku peniaze mimo akejkoľvek reality, finančné sci-fi, ktoré športu nikto nikdy nedá. Pritom ešte v roku 2001, čiže pred dvadsiatimi rokmi, Ministerstvo školstva zverejnilo materiál – Národný program rozvoja športu, ktorý mal byť ideovou líniou ako pomôcť slovenskému športu na ďalšiu dekádu. Zostal iba na papieri.
“Nikto sa nepozerá, ako sa plní národný program rozvoja športu za uplynulé obdobie, lebo to nikoho nezaujíma. Práve súčasná situácia súvisiaca s koronavírusom nám odhalila reálnu situáciu v slovenskom športe. Dlhé roky sme si zakrývali oči a pozerali sme sa do falošného zrkadla, upokojovali sme sa tým, že máme športové výsledky a stále máme schopnosť priniesť medaily z olympijských hier. Situácia je ďaleko vážnejšia, ako sme si uvedomovali. Musí sa skončiť obdobie, ktoré sa vyznačuje úplným chaosom. Je alarmujúce, v akom stave sa nachádzajú naše kluby v kolektívnych športoch. Môžeme si prejsť každý národný zväz možno s výnimkou dvoch, ktoré túto situáciu nevnímajú ako ja, majú financovanie zabezpečené bez ohľadu na to, akým spôsobom sa budú vyvíjať ich členská základňa alebo športové úspechy, lebo takto zle bol systém nastavený. Hovorím o Slovenskom futbalovom zväze a Slovenskom tenisovom zväze, nie o Slovenskom zväze ľadového hokeja,“ povedal ešte v júli 2020 Anton Siekel.
Je rok 2021 a zmenilo sa niečo? Vízie síce sú, kam patrí aj príprava Národného programu rozvoja športu do roku 2030, ale ich realizácia je klasická, slovenská. „Cestou tohto programu môžeme presvedčiť aj iné rezorty, že šport nie je len to, čo vidia na televíznych obrazovkách a v novinách, ale je aj súčasť zdravotníctva a aktívneho života ľudí, aj staršej generácie. Neopakujme, čo už vieme, nerobme ďalšie štúdie, ale poďme spoločne pracovať na vízií i napĺňaní vytýčených cieľov,“ navrhoval pred rokom prezident Slovenského olympijského a športového výboru Anton Siekel.