BRATISLAVA – V období 1. svetovej vojny padlo na frontoch približne 70.000 vojakov – Slovákov a zhruba rovnaký počet predstavovali zranení. Mnohé rodiny dodnes nevedia, kde ich prastarý otec zomrel. Existujú ale spôsoby, ako sa k tejto informácii dopátrať.
Podľa historika z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Petra Chorváta v prípade bádania po padlých z obdobia 1. svetovej vojny sa dá postupovať viacerými spôsobmi, pričom bádanie môže byť časovo náročné. “V prípade, že v rodinnom archíve alebo z rozprávania pozostalých nie sú jasné okolnosti úmrtia, na rad prichádzajú ďalšie alternatívy získania takéhoto faktu. Predovšetkým vojenskú kariéru každého príslušníka rakúsko-uhorskej armády dokumentovali tzv. kmeňové listy,” priblížil Chorvát.
Časť ročníkov, na ktoré sa vzťahovala branná povinnosť, je archivovaná vo Vojenskom ústrednom archíve – Vojenskom historickom archíve v Prahe. “Niekoľko ročníkov bolo, bohužiaľ, ešte v období minulého režimu skartovaných. V prípade, že ide o príslušníkov československých légií, informácie o nich sú dostupné dokonca na internete. V papierovej podobe takisto v Prahe v rovnakom archíve,” objasnil historik.
Ak kmeňový list neexistuje, bádanie je potrebné viesť ďalej. “Vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave sú archivované matriky padlých vojakov. Hoci opäť ide o čiastkový materiál, je možnosť, že sa v nich hľadaný padlý objaví. Ak sa nenájde požadovaný údaj, vytrvalý bádateľ sa ďalej môže obrátiť na štátne archívy, kde vo fondoch krajských súdov môžu byť materiály z vyhlásenia za mŕtvych,” uviedol Chorvát.
Proces vyhlásenia za mŕtveho sa uskutočňoval v medzivojnovom období, najmä v 20. rokoch, a predchádzalo mu publikovanie avíza v Úradných novinách. “Následne došlo k vyhláseniu konkrétneho vojaka za mŕtveho. S týmito materiálmi som sa konkrétne stretol v Štátnom archíve v Bratislave a Nitre. Občas je v materiáloch priložená napr. posledná pohľadnica vojaka, svedectvá spolubojovníkov atď. Takéto vyhlásenie za mŕtveho sa dialo aj s ohľadom na úpravu majetkových a rodinných pomerov zosnulého,” dodal.
Podľa neho je možné prejsť aj dobovú tlač, kde boli v prvej fáze vojny takisto uverejňované zoznamy padlých. “Samozrejme je možné priamo kontaktovať vojenské archívy vo Viedni alebo v Budapešti, ktoré údajmi o padlých z 1. svetovej vojny takisto disponujú,” dodal. Po svojom praotcovi pátra aj 63-ročný Ján Ilčík z obce Koválovec. Jeho praotec Štefan Vojtek, pôvodom z niekdajšieho Častkova – Chvojnice na Kopaniciach, bol formálne vyhlásený za mŕtveho bratislavskou sedriou až v roku 1925. Posledné správy o Vojtekovi boli z júna 1918. Podľa archívov a dobovej tlače slúžil v 15. honvédskom pešom pluku a deň, ktorý neprežil, bol 8. jún 1918.
“Po praotcovi pátrame niekoľko rokov. Aj vďaka priateľom sa nám podarilo cez Vojenský historický archív v Prahe, prostredníctvom tlače a internetu zistiť posledné správy o ňom. Pravdepodobne padol v Taliansku v úseku Udine – Pordenone. Moja dcéra dokonca žije v Taliansku, tak pátrame ďalej. Mojim snom bolo uviesť dátum úmrtia a miesto, kde padol na rodinný náhrobný kameň,” povedal Ilčík.