BRATISLAVA – Slovensko zasiahla obzvlášť smutná správa. Zomrel významný protikomunistický bojovník, ktorý bol aj politickým väzňom a po snahe o útek sa dostal do najprísnejšieho väzenia vo Valdiciach. Napriek tomu sa vždy znova postavil na nohy.
Štefan Ružovič sa narodil 6 mája 1934 v Devínskej Novej Vsi. Ako malý chlapec zažil spojenecké bombardovanie aj prechod frontu. “Na vojakov spomína ako na kamarátskych ľudí, hoci s odstupom času dosť ľahkovážnych. Pri jednom incidente musí otec upozorniť Štefana na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí pri hre s ručným granátom, ktorý mu požičali,” poznamenal Michal Roľko pre Post Bellum. Informuje o tom portál pametnaroda.cz.
Štefan študoval na ľudovej škole a neskôr pokračoval na gymnázium v Bratislave na Kozej ulici, ktoré však kvôli školskej reforme bolo zrušené, a tak si v roku 1949 podal prihlášku na Lesnícku priemyselnú školu v Banskej Štiavnici. Na školu ho však neprijali, kvôli tomu, že “škola dostala echo, aby ho neprijali, nakoľko je protištátny živel z nepriateľskej rodiny. Štefan si naplno začína uvedomovať svoju situáciu, aj krivdu a nespravodlivosť nového zriadenia. Podobný scenár nastáva aj pri jeho druhej žiadosti, tentokrát na Chemickú priemyslovku v Banskej Štiavnici,” dodal Michal Roľko.
Aj tieto udalosti poznačili Štefana Ružicku, ktorý sa stal aktívnym protikomunistickým bojovníkom. Dokonca založil skupinu pod názvom “SOVA”, ktorá uskutočňovala viaceré sabotážne akcie a pomáhala ľuďom, ktorí sa snažili utiecť cez hranice do Rakúska. On sám však zo Slovenska odísť nechcel. Dúfal a veril, že komunistický neslobodný režim nepotrvá dlho.
“Po prezradení skupiny bol 6. decembra 1952 zadržaný a odsúdený k 7 rokom väzenia. Okrem Leopoldova, Ilavy a Hradca Králové strávil prevažnú časť v uhoľných a uránových baniach v Podkrkonoší. Neskôr sa za nevydarený pokus o útek s priateľom a spoluväzňom Egonom Kinaschom dostal do najprísnejšej väznice vo Valdiciach,” informuje o tom portál Príbehy 20. storočia na sociálnej sieti.
Praktiky vo väzeniach boli v tom čase skutočne ukrutné. Ako poznamenal Štefan Ružovič pre projekt Príbehy 20. storočia, “noví väzni doplatili na to, že kládli odpor. Tam sa to neoplatilo. Oni hneď doviedli do cely aj dvoch psov a človek mal čo robiť, aby sa ochránil. Jedinou šancou bolo schúliť sa do kúta a rukami si chrániť hlavu aj tvár. To bola jediná možnosť obrany. Jednému môjmu spoluväzňovi Škobitovi pri takomto útoku pes z tela doslova vyhrýzol ľadvinu.”
Napriek všetkým väzenským martýriom, ktoré si zažil, neprestal byť odhodlaný bojovať proti komunistickému režimu. Dokonca ho opäť zatkli v roku 1979. “Oficiálnou zámienkou sa stalo údajné rozkrádanie socialistického majetku. Vo väzbe strávil 8 mesiacov v Leopoldove,” dodal portál Príbehy 20. storočia. Jednoduché to nemal ani počas demokracie, nakoľko sa vo viacerých profesiách stretol s predstaviteľmi bývalého režimu. Ani to však Štefana neskolilo a vždy sa znova postavila na nohy. Ako informoval portál Príbehy 20. storočia, “neustúpil zo svojho presvedčenia, majúc pred očami dôstojnosť nielen svoju, ale predovšetkým budúcnosť svojho milovaného národa a domoviny. Preto ostáva príbeh Štefana Ružoviča mementom toho, že človek, ktorý nestratí tvár ani v ústrety najtemnejším časom národa, bude navždy vzorom nádeje pre našu slobodnú budúcnosť…”
Štefan Ružovič, žiaľ, zomrel 27. mája vo veku 88 rokov.