SLOVENSKO – Slovensko zasiahla veľmi smutná správa. Vo veku 86 rokov tento svet 2. januára navždy opustila jedna z našich dvoch hádzanárskych majsteriek sveta, Veronika Ilavská, rodená Schmidtová.
Veronika Schmidtová sa začala hádzanej venovať už od 16 rokov v meste Trnava, kde žila s rodinou. Kariéru začínala (1953 – 55) aj končila v Lokomotíve Trnava, kde znovu pôsobila v rokoch 1958 – 1969. Najúspešnejšie obdobie prežila v Lokomotíve Bratislava (1955 – 58). V roku 1956 sa v tomto klube tešila z titulu majsterky ČSR.
V Lokomotíve sa stala aj súčasťou reprezentačného tímu. Ten pod trénerským vedením Karla Hošťálka a Slováka Ladislava Grossa získal v Juhoslávii titul majsteriek sveta 1957.
Ako informuje portál olympic.sk, súčasťou zlatého družstva boli len dve Slovenky, obe z Lokomotívy Bratislava – brankárka Anna Čápová (Ríšová), vyhlásená za najlepšiu brankárku šampionátu, a práve Veronika Schmidtová. Bolo to jediný raz v histórii, čo sa v ére spoločného štátu Čechov a Slovákov hádzanárky tešili z titulu majsteriek sveta.
Paradoxné bolo, že ešte ani nie dvadsaťročná Veronika Schmidtová debutovala v reprezentačnom drese práve na svetovom šampionáte. Pôvodne mala byť náhradníčka, ale napokon ju postavili hneď na úvodný zápas. Z pozície ľavej krídelníčky prispela k titulu spolu piatimi gólmi.
Za titul tisícku a tepláky
V tých dobách sa hádzaná vo svete aj u nás hrávala úplne amatérsky – zadarmo. Obe Slovenky si preto na svetový šampionát museli zobrať dovolenku v práci. Našťastie Veronike stačilo vybrať si len týždeň, pretože na ten druhý týždeň dostala od zamestnávateľa platené voľno. Vtedy a potom dlhé roky až do dôchodku pracovala v Trnavských automobilových závodoch.
„Za titul sme dostali tisícku a mohli sme si nechať teplákové súpravy. Po týždni nám však oznámili, že tepláky treba vrátiť alebo zaplatiť 350 korún. Tak sme tie súpravy vrátili. Môj reprezentačný dres s číslom 7 potom až do zodratia nosil mladší brat,“ spomínala Veronika Ilavská-Schmidtová po rokoch. Hádzanej sa venovala až do veku 32 rokov, ale už nie na reprezentačnej úrovni. Následne pôsobila matka dvoch dcér popri zamestnaní ako trénerka.
Podobne ako jej reprezentačná aj klubová spolupútnička Anna Čápová-Ríšová žila Veronika Ilavská-Schmidtová roky z biedneho dôchodku. Obe niekdajšie špičkové hádzanárky sa dlho snažili vybojovať si nejakú finančnú kompenzáciu na prilepšenie k ich veľmi nízkym dôchodkom.
Krivda na sklonku života
„V rokoch, keď sme my prinášali medaily z majstrovstiev sveta, neboli žiadni profesionáli. Chodili sme do práce, poobede na tréningy, cez víkendy na zápasy, turnaje a zvládali sme to, lebo sme náš šport nezištne milovali. A hádzaná bola v 50. a 60. rokoch minulého storočia na vysokej medzinárodnej úrovni. Cítime sa ukrivdené, prehliadnuté a nevšímavosťou všetkých odstrčené. Nezaslúžime si to, tak to cítime. Veď sme pre Slovensko, slovenskú hádzanú a šport v tom čase urobili veľa,“ konštatovali ešte pred prepuknutím koronakrízy v listoch.
Listy adresovali štátnemu tajomníkovi Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu SR Jozefovi Göncimu, prezidentovi Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) Antonovi Siekelovi, poslancovi NR SR Dušanovi Tittelovi aj prezidentke SR Zuzane Čaputovej.
Našťastie, finančne obom hádzanárkam pomohlo občianske združenie Babie leto, aj Nadácia SOŠV. Nadácia SOŠV im na obdobie jedného kalendárneho roka od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2020 schválila príplatok k dôchodku do sumy 750 eur, tak ako ho dostávali iní majstri sveta, ktorí v čase zisku zlatej medaily na MS súťažili v olympijskej disciplíne.
Napokon sa v januári 2020 najmä vďaka aktivite Jozefa Gönciho a Dušana Tittela podarilo docieliť aj novelu zákona č. 112/2015. Vďaka tejto novele obe získali nárok na vyrovnávací príspevok k dôchodku do výšky 750 eur za získané zlato na MS. Dovtedy exmajsterka sveta poberala od štátu len starobný dôchodok vo výške 358 eur…