SLOVENSKO – Nadaný herec Dávid Uzsák (32) má za sebou niekoľko divadelných a filmových úloh, no Slováci ho poznajú najmä ako sarkastického lekára Braňa Srnčíka zo seriálu Nemocnica. V súkromí milý a charizmatický mladík prezradil, ako sa maďarské korene podpísali na jeho živote a prečo si prešiel šikanou.
Pochádzate z maďarského prostredia, konkrétne z mesta Štúrovo. Aké spomienky sa vám spájajú s vaším rodným mestom?
V Štúrove sa nachádza obrovské termálne kúpalisko Vadaš, kvôli ktorému sa v lete celé mesto zaplaví turistami. Sem som ako dieťa chodieval s mamou a vždy som sa naň veľmi tešil. Rád spomínam aj na nespočetné hodiny strávené na brehu Dunaja s babkou. Vyliezol som asi na každý strom, ktorý mi to umožňoval.
Čo vám na Štúrove najviac chýba?
Kľud. Vraciam sa do Štúrova často, lebo je malé. Zvykol som si na život v Bratislave a má svoje výhody byť obklopený všetkým, čo človek potrebuje, ale hektickosť tohto mesta vie byť veľmi unavujúca. Milujem prechádzky po Štúrove, najmä po skončení letnej sezóny, keď už niet turistov.
Ako ste sa v detstve pasovali s jazykmi – maďarský a slovenský?
Jazyk ma veľmi formoval. Mojim materinským jazykom je maďarčina, kvôli čomu som si zažil aj šikanu, a to vo viacerých prostrediach. Počas môjho detstva bola maďarská téma na Slovensku tým, čím boli nedávno migranti alebo momentálne LGBTI+ komunita. To znamená populistami umelo udržiavané napätie, ktoré slúžilo na zbieranie politických bodov. Veľmi sme tým žili, prakticky neexistovala jediná životná situácia, ktorú by to nejako nezasiahlo. Okolo troch rokov som prvýkrát absolvoval pobyt v detskom sanatóriu v Hornom Smokovci, kvôli prieduškám. Bol som tam jediným Maďarom a poisťovňa hradila len môj pobyt, takže som tam bol bez mamy. Sestry boli na mňa veľmi nepríjemné. Ostalo mi odtiaľ niekoľko spomienok, ktoré si viem vybaviť, ako keby sa stali včera. Po tejto skúsenosti som si zaumienil, že už nikdy nechcem zažiť pocit, že mi niekto nerozumie. Nechcel som ani, aby na mne bolo počuť, že nie som Slovák. Do roka som sa naučil po slovensky dosť dobre na to, aby sa to už neopakovalo a môj mozog sa silno naorientoval na jazyky. Angličtinu ovládam na natívnej úrovni. Tieto skúsenosti taktiež formovali môj pohľad na národnosť. Jazyk považujem primárne za nástroj a v ľuďoch hľadám vždy to, čo je pod národnou identitou, lebo to je to, čo nás spája.
Máte za sebou viacero divadelných a filmových úloh. Teraz stvárňujete jednu z hlavných postáv v seriáli Nemocnica, sarkastického lekára Braňa Srnčíka. Ktorá z doterajších postáv vám najviac sadla a prečo?
V seriálovej tvorbe mi najviac sadol asi Braňo, lebo sme si v mnohých veciach podobní. Dostal som veľa priestoru na to, aby som formoval túto postavu podľa svojej chuti, takže môj prínos do istej miery formoval aj to, ako bol Braňo písaný. V divadelnej tvorbe je to postava Valentína v muzikáli Lazarus. Valentína vnímam ako stelesnenie závisti a je to masový vrah, takže veľa toho nemáme spoločné, ale stvárnenie takýchto postáv umožňuje hercovi hrať vyhrotené polohy, ktoré vedia byť formou psychohygieny.
Odmalička obľubujete lekárske seriály, napokon aj vy v jednom takom hráte. Ako to vnímate? Je to splnenie detského sna?
Určite áno. Aj som kvôli tomu ako dieťa chcel byť doktorom. Na túto cestu sa napokon vydal môj najlepší kamarát z detstva, ktorý mi občas rozpráva o svojich skúsenostiach, a stále to považujem za fascinujúce povolanie.
Čo má doktor Srnčík spoločné s cynickým seriálovým doktorom Houseom?
Na Houseovi je najviac príťažlivý jeho sarkastický humor, ktorý ma veľmi inšpiruje. Myslím si, že častokrát sa takýto typ humoru objaví práve u ľudí, ktorí sa v živote pasujú s nejakou nepríjemnou okolnosťou. U Housea je to jeho noha, ktorá mu spôsobuje každodennú bolesť a vedie k jeho závislosti od Vicodinu, u Braňa je to jeho otec alzheimerik.
Bolo pre vás herectvo jasnou voľbou od detstva alebo ste túžili po inom povolaní?
Mojím prvým hereckým zážitkom bolo členstvo v detskom bábkovom súbore, vedeným mojou vtedajšou triednou pani učiteľkou. Asi po dvoch rokoch som odtiaľ vystúpil a povedal som si, že už nikdy na javisko nepôjdem. Takže nie. Chcel som byť aj právnikom, neskôr programátorom, a kvôli mojej afinite k jazykom aj predkladateľom alebo tlmočníkom.
Čo vás na herectve fascinuje najviac? Naopak, s čím máte na pľaci problémy?
Podľa vedeckých štúdií je funkciou snívania modelovanie situácií, s ktorými sa človek môže stretnúť v živote a zároveň aj spracovávanie zážitkov, ktoré nás trápia alebo tešia. Herectvo považujem tak trochu za bdelé snívanie. Každý druh umenia ním je. Herectvo je ale ešte osobnejšie v tom, že nie je medzi vami a vašou tvorbou ďalšie médium, teda plátno, štetec alebo hudobný nástroj. Áno, je tam javisko alebo obrazovka, ale základným materiálom ste stále vy. To ma fascinuje. S čím mám problém, hlavne na pľaci, je čakanie. Čakanie na prípravu svetla, kamier, priestoru. Čakanie na svoj obraz, výstup. To, čo reálne robíte pred kamerou, trvá často iba minúty, a potom zase čakáte. Ale je tam viacero vecí. Všetka príprava a cestovanie, ktoré musíte urobiť, aby ste si mohli zahrať, je komplikovanejšia a obťažnejšia ako samotný výkon. Je to ako varenie.
S hereckou kariérou a pribúdajúcimi postavami stúpa aj miera popularity. Ako sa popularita dotkla vášho života?
Zatiaľ skôr pozitívne, asi aj preto, lebo ju príliš neživím. Momentálne som úplne rezignoval na sociálne siete, pretože ich považujem za toxické. Snažím sa zachovať si zo súkromia najviac, čo sa dá.
Aký najkrajší kompliment ste ako herec dostali?
Bolo ich viacero a neviem, ako by som tu povedal hocičo tak, aby to neznelo, že chválim sám seba.
Počas vášho prvého natáčania sa vaša postava dostala do obrazu na prichádzajúcom aute. Nemali ste však vtedy vodičský preukaz. Ako to dopadlo? Je z vás v súčasnosti aktívny vodič?
Dopadlo to fajn, ale bol to stres. Asistent réžie mi vtedy presne ukázal, kam mám s autom dôjsť a ja som mu suverénne prikývol, že jasné, žiaden problém. Sadol som do auta spolu s pánom Ivanom Romančíkom, ktorý si niečo hundral. Spýtal som sa ho, že čo hovorí, ale pokračoval ďalej. Bol som presvedčený o tom, že si hundral o mojej neskúsenosti, ale on si iba opakoval texty. Vyštartoval som, a keďže som ešte necítil brzdu, zabrzdil som príliš prudko a príliš skoro. Tak som pustil brzdu a posunul som sa ďalej. Stále nedobre. Na svoju značku som došiel na tri zabrzdenia a ledva som vedel vystúpiť z auta. Polovica štábu sa musela chytať za hlavy, druhá pukať od smiechu. Ale podarilo sa. Dnes už je zo mňa aktívny vodič a nesmierne ma to baví.
Máte dlhoročnú priateľku. Čo nám o nej prezradíte?
Že je nám spolu dobre (úsmev).
Plánujete svadbu?
Zatiaľ nie.
Čomu sa rád venujete vo svojom voľnom čase? Máte nejaké koníčky?
Hrám hru World of Warcraft na počítači a zahrám si aj na PS5ke. Asi pred pol rokom som sa začal učiť japončinu, pretože ma tento jazyk fascinuje, hlavne písmom. Takže sa jej snažím venovať, keď mám čas. A s priateľkou radi pozeráme filmy alebo seriály.