BRATISLAVA – V minulom roku policajti evidujú až neuveriteľných 3939 nezvestných ľudí. Objasnenosť nezvestností sa podľa ich štatistík pohybuje na úrovni 85,48%. Veľkú časť z nich pomohli vypátrať nielen muži zákona, ale aj dobrovoľní pátrači z občianskeho združenia HAKA. Prinášame vám exkluzívny rozhovor so ženou, ktorá stratené osoby neúnavne hľadá v rámci svojho voľného času, mnohokrát na úkor svojho súkromného života a nie vždy so šťastným koncom.
Občianske združenie HAKA pôsobí na Slovensku už zopár rokov. Pátrači z tímu HAKA donedávna hľadali len automobily a bicykle. Zakladateľ skupiny Štefan Farkaš však pred troma rokmi založil ďalšiu odnož pátrania – Cielené pátranie po osobách. Tu pôsobí aj dobrovoľná pátračka, ktorá si hovorí Lulu Li. Stretli sme sa s ňou, aby nám porozprávala viac o nezvestných osobách. Rozprávali sme sa o tom aké je to pátrať po ľuďoch, že niektorí z nich sú stratení dobrovoľne, ale aj o tom ako sa pátrači snažia vypátrať desiatky rokov nezvestné osoby a že nádej umiera posledná.
Vo facebookovej skupine HAKA Hľadá sa auto krádeže automobilov spolu s Cieleným pátraním po osobách (CPPO) sa dokopy nachádza 340 tisíc ľudí, čo je podľa Lulu Li 10% pracujúceho obyvateľstva. Tá každého nápomocného občana, ktorý zdieľa príspevky zo skupiny považuje za pátrača. „Moja práca by sa mohla skončiť tým, že zdieľam nezvestnú osobu, ale ja vzhľadom k mojim pocitom aj potrebe to riešim hlbšie. Ale HAKA nie je primárne o zdieľaní,“ povedala v redakcii zregiony.sk Lulu Li, administrátorka skupiny a dobrovoľná pátračka. „Ide o to, aby sa čo najviac ľudí do skupiny pridávalo, aby zdieľali, aby hľadali, aby boli všímaví, aby komunikovali medzi sebou, nehanbiť sa povedať, zavolať,“ vyslovila obetavá žena hlavné posolstvo skupiny Cielené pátranie po osobách. „Primárne zbieram dáta, vyhodnotím ich, spolu s kolegami aj zo Záchranného systému Slovensko, dohodneme sa, urobíme mapy, sektory a ideme.“
„Rovnako ako idem hľadať dvojročné dieťa, idem hľadať narkomana, alkoholika alebo psychicky chorého človeka.“
Čo robiť, keď sa niekto stratí
Úplne prvým krokom podľa skúsenej ženy, ktorá pátra po ľuďoch je, že treba obvolať kamarátov, známych, priateľov nezvestného, školy, kluby dôchodcov, urgentné príjmy a pod. „Napísať si na papier, čo mal stratený človek naposledy oblečené, či má pri sebe peniaze, bankomatovú kartu, telefón, doklady, či si nejaké iné veci nezobral z domu do batohu,“ vymenúva Lulu Li úkony, ktoré máme spraviť prvé minúty po tom, ako sa nám stratí blízky. Je podľa nej mýtus, že nezvestnosť sa má ohlásiť po 24 hodinách, preto, keď urobíme tieto úkony, hneď treba ísť na políciu. „Hlavne pri deťoch, ale aj starších ľuďoch, netreba váhať a otáľať. Naozaj, stať sa môže hocičo. Treba každopádne ihneď zalarmovať políciu.“
PÁTRACIA AKCIA Po nezvestnej 62-ročnej Ester pokračuje. Nevideli ste ju?
Na polícii je podľa Lulu Li najdôležitejšie hovoriť policajtom pravdu. Zobrať si aktuálnu fotografiu nezvestného. „Veľakrát sa potom stáva, že aj v patrose, systéme Ministerstva vnútra sú fotky 6-ročných deti, ktoré majú aktuálne 15 rokov,“ argumentuje žena, ktorá má dlhoročné skúsenosti s pátraním. Po polícii je možnosť obrátiť sa aj na pátračov z HAKA, ktorí hľadajú vlastnou cestou. Lulu Li apeluje na to, že polícii aj HAKA treba povedať pravdu, nech je akákoľvek. „Či je človek narkoman, alkoholik, či ste sa pohádali, proste všetko je treba povedať. Lebo máme skúsenosti, že rodinní príslušníci zatajujú veci, ktoré sú moc osobné. Avšak práve tie potrebujeme na to, aby sme si urobili profil nezvestnej osoby a rozhodli sa akým spôsobom začneme pátrať a kam povedú naše kroky,“ zdôraznila, že informácie, ktoré sa o ľuďoch dozvie ostanú v súkromí.
„Žijeme v dobe, kedy zabúdame na našich blízkych, preto si treba všímať ľudí okolo seba. Aby sme si potom nevyčítali prečo sme s daným človekom nehovorili viac.“
Čo je profil nezvestnej osoby sa dočítate na ďalšej strane..