Monika Horváthová (30) je slovenská filmová, seriálová a divadelná herečka. Nedávno sa na obrazovkách objavila ako hlavná postava v markízackom seriáli Klamstvo a spolu so snúbencom vychováva dve dcéry. V rozhovore prezradila, prečo zrušili prípravy na svadbu a prečo sa nechcela stať herečkou.
V minulosti ste účinkovali v seriáloch Pravá tvár, Nemocnica, Sestričky či v českej komédii Celebrity s.r.o. Teraz ste zahviezdili v markízackom seriáli Klamstvo, v ktorom ste hrali hlavnú postavu. Ktorá rola sa vám hrala najlepšie?
Myslím, že najviac mi sadla postava Laury zo seriálu Klamstvo. Napríklad, Nemocnica bola druh seriálu, v ktorom som dostávala scenáre za pochodu, a veľakrát som nevedela, ktorým smerom sa moja postava vyvinie. Naopak, Klamstvo bola uzavretá séria a hneď od začiatku som mala celý príbeh k dispozícii. Vedela som, kde moja postava začína a kde končí. Seriálová Laura mi sedela aj po ľudskej stránke. Vždy bojovala za spravodlivosť a nedokázala byť ticho, keď sa okolo nej riešila téma spravodlivosti, a ja som v tomto rovnaká. Laure som teda fandila od začiatku.
S akým najväčším klamstvom ste sa v živote stretli?
Klamstiev som v živote zažila mnoho. Veľké aj malé, milosrdné aj nemilosrdné. Nakoľko ide odhalenie klamstva ruka v ruke s istým ponížením, hovoriť o nich na verejnosti je pre mňa niečo, čo nemám v potrebe.
V seriáli Klamstvo ste sa objavili po boku Tomáša Maštalíra. Aké bolo vaše spoločné nakrúcanie?
Nakrúcanie s Tomášom bolo na veľmi profesionálnej úrovni. Tomáš je veľký profík, ktorý má za sebou veľa filmov a seriálov. Tejto spolupráci som sa teda naozaj veľmi potešila. Tomáš pre mňa nebol nový človek, nakoľko sme sa poznali z divadla, ale nikdy predtým sme spolu netočili. Ako herečka som si z tejto spolupráce veľa odniesla.
Pociťujete vo svojom živote väčšiu mieru popularity po stvárnení seriálovej Laury?
S popularitou na tom nie som až tak, žeby ma fanúšikovia doslova zastavovali a chceli sa so mnou odfotiť, ale pred pár dňami som v obchodnom dome natrafila na jedného pána, ktorý mi začal rozprávať o tom, aké je Klamstvo úžasné, a to ma veľmi potešilo. Na druhej strane, pred popularitou mám veľký rešpekt. Je to istá forma narušenia osobnej zóny. Mám pocit, že v mojej bubline už nie som sama, ale že sa tá bublina zväčšuje a ja do nej musím prizývať nových ľudí. Je to však daň za to, čo robím.
Snívali ste o hereckej kariére aj ako dieťa?
Nikdy som o herectve nesnívala. Ako dieťa ma bavilo kreslenie pôdorysov rodinných domov. Často som obkresľovala z katalógov rodinných domov skice a grafiky. Moja rodina si tak myslela, že pôjdem na architektúru. V siedmom ročníku na základnej škole som začala navštevovať dramatický krúžok, na ktorý ma prizval môj spolužiak Andrej Remenník, ktorý je momentálne interný člen divadla v Nitre. Práve tu som sa rozhodla pre Cirkevné konzervatórium v Bratislave a snívala som o tom, že budem učiť deti na základnej umeleckej škole. Štúdium na konzervatóriu ma však nenadchlo. Na takejto škole sú hlavné tri predmety – tanec, spev a herectvo. Nakoľko boli spev a klavír mojím veľkým utrpením, búchala som si hlavu o stenu a vedela som, že zo mňa nikdy muzikálová herečka nebude. Vyvrcholilo to až do takej miery, že som mala v druhom ročníku vybavené „prestupovky“ na obchodnú akadémiu. Rodičia ma však presvedčili doštudovať.
Prečo ste sa teda rozhodli pre štúdium na Vysokej škole múzických umení?
Presvedčili ma tak pedagógovia zo strednej školy. Na vysokej škole som mala šťastie na úžasných pedagógov. Učili ma Michal Vajdička, Ľuboš Kostelný, a na réžiu som mala Romana Poláka. Naozaj silné “kombo”, ktorému vďačím za to, ako dnes pristupujem k herectvu. My sme boli ich prvý ročník. Michal Vajdička bol dokonca prvý pedagóg herectva, ktorý bol režisér. Práve preto nám hneď ako druhákom dával priestor realizovať sa v divadle a stáť na profesionálnej scéne. Ľuboš Kostelný je pre mňa najlepší herec svojej generácie. Často o ňom úsmevne tvrdím, že je mimozemšťan, pretože nechápem, že existuje taký skvelý herec, ktorý dokáže takto dobre hrať.
Ak by to nebolo herectvo, čo iné by vás živilo?
Neviem, čo iné by som robila. Počas koronakrízy som sa nad tým často zamýšľala. Nemám ani iné vzdelanie, herectvo som študovala desať rokov. Bolo by trápne, ak by som to nerobila (smiech). Baví ma však práca s deťmi. Možno by som si spravila pedagogické minimum a išla učiť do škôlky.
Prezradíte nám niečo z vášho detstva? Kam siahajú vaše korene?
Pochádzam zo Záhorskej Bystrice, blízkej časti Bratislavy. Odtiaľ pochádzajú aj obaja moji rodičia. Polovicu svojho detstva som však strávila na východe u môjho strýka v dedinke Cabov blízko Sečovskej Polianky. Strýko sa tam oženil a obaja s manželkou sú mojimi krstnými rodičmi. Pamätám si, ako som tam každé leto utekala na prázdniny. Mala som tam veľa kamarátov a takisto som tu prežila svoju prvú lásku. Nakoľko ma moji rodičia držali na krátko a na prvú diskotéku som mohla ísť, až keď som oslávila osemnásť rokov, užívala som si život pri mojich krstných rodičoch, ktorí boli benevolentnejší. S bratrancami sme stále behali hore-dole po dedine, a taktiež ma so sebou brávali na dedinské zábavy. Bol to pre mňa iný svet, ktorý som milovala. A ako Bratislavčanka prehlasujem, že na 90% rozumiem východniarčine.
Máte dlhoročného snúbenca a dve malé dcéry. Ako vyzerá váš súkromný život? Stíhate nakrúcať popri rodinných povinnostiach?
So svojou rodinou žijem druhý rok v Devínskej, kde sme zrekonštruovali rodičovský byt môjho muža. Vnímame to ako prechodnú stanicu, ale ešte nevieme, kam ďalej. Muž by chcel stavať a ja by som chcela bývať v byte v centre mesta. Máme dve malé dcéry. Mladšia dcéra nedávno oslávila druhé narodeniny a staršia bude mať v auguste päť rokov. Obe už navštevujú materskú školu. V prípade potreby pripúšťame možnosť opatrovateľky, ktorú už máme dohodnutú, ale zatiaľ sme túto možnosť nemuseli využiť. Aspoň nemám výčitky, že sú moje dcéry odložené. Viete ako, tam vzadu v hlave je nejaký chrobáčik, ktorý nahlodáva (smiech).
So svojím partnerom ste plánovali svadbu, avšak kvôli Klamstvu ste ju odložili.
Áno. Kvôli tomu, že som pol roka intenzívne natáčala, hlavou a fyzicky som bola stále na pľaci a doma pomyselne v textoch, nemali sme čas zaoberať sa svadbou. Odvtedy prešiel rok, a my sme sa stále nerozhodli, či chceme veľkú alebo malú svadbu. Pohrávame sa s myšlienkou, že sa zosobášime len na úrade s najbližšou rodinou alebo len s dvomi svedkami. Takisto, svadba nie je lacná záležitosť, a preto rozmýšľame, či tie peniaze neodložíme, napríklad na dobré školy pre naše dcéry. Na druhej strane, neviem, či by mi to časom nebolo ľúto a nechýbal by mi ten svadobný pocit. Každopádne, tento rok už svadbu reálne nestíhame. Ak by sme teraz začali s prípravami, reálna by bola niekedy na druhý rok.
Najradšej by som však bola, ak by mi to niekto všetko zorganizoval a ja by som tam len prišla a vydala sa. V tomto som veľký lenivec (smiech).
Autor: Lucia Pavlísková